V súvislosti so Sýrčanmi sa často hovorí, že riešením by mohlo byť rozšírenie fungovania utečeneckých táborov v Libanone, Jordánsku či Turecku. Za posledných šesť mesiacov som s Doktormi bez hraníc, denníkom La Repubblica a s Jesuit Refugee Service bol v množstve utečeneckých táboroch na Blízkom Východe a v Afrike. Týchto 7 vecí som tam videl a počul.
---
Poznámka: článok nenavrhuje riešenia, popisuje len realitu, v ktorej utečenci dennodenne v táboroch žijú tak, ako som ju zažil ja pracujúc v ich uliciach.
1. ÚTEK NIKTO NEPLÁNOVAL
Drvivá väčšina ľudí, s ktorými som sa v táboroch rozprával, čakala do poslednej chvíle. Pokiaľ nad dedinou nelietali Assádove helikoptéry a Al Nusrah front nebol za dverami či ISIS na ceste, ale len v televízii, neverili, že konflikt príde až k ich prahu. Najčastejšou odpoveďou na otázku “Čo si myslíš o vojne?” bola variácia vety: “Ja som ju nechcel, my sme len chceli žiť naše životy.” Abdullah a Shayma (na fotografiách nižšie) utiekli až keď im z vedľajšej dediny oznámili, že jeho bratranca upálili rebelské jednotky v hrobe, ktorý si sám musel vykopať za to, že sa cez dedinu presúval na bicykli a rebelom to prišlo počas otvoreného konfliktu nemiestne. Fakt. Ten večer si Abdullah a Shayma nezbalili nič okrem niekoľkých diek. V tábore sú už tretí rok. Prísť sem neplánovali—boli sem dopravení z hraníc vo vojenskom autobuse.
Abdullah a jeho rodina v utečeneckom tábore Zaatari. Pre ich príbeh prejdi myšou nad fotografiami.
2. ČAKANIE, ČAKANIE, ČAKANIE
V táboroch sa čaká. Čaká sa na jedlo, čaká sa na vodu, na elektrinu, na koniec vojny, čaká sa na správy z domova, na smsku od stratenej rodiny, na koniec púštnej búrky; čaká sa na niečo a na čokoľvek a čaká sa bez prestania. To niečo a čokoľvek prichádza len občas a nepravidelne a medzi tým sú dlhé hluché zadúšajúce pauzy ničoho. Ale hlavne, čaká sa sediac v karavane či stane so založenými rukami, lebo vo väčšine hosťovských krajín utečenci nesmú pracovať, voľne sa pohybovať či vychádzať z tábora.
Ohradený je tábor, ohradené su budovy v tábore. Za ohradami a múrmi sú aj ľudia z medzinárodnej komunity, ktorí utečencom pomáhajú. (photo: Denis Bosnič)
V niektorých ohľadoch sa pobyt v utečeneckom tábore vôbec nelíši od odňatia slobody—hlavne v stave bezmocnosti a nesvojprávnosti: utečenec v utečeneckom tábore je právne donútený vzdať sa akejkoľvek zodpovednosti za svoj život a budúcnosť svojich detí. Too much, you say? Predstavte si, že vás a vašu rodinu zajtra ráno zatvoria do pohodlného bytu. V byte je fajn, žiadne hrozby z vonka. Výmenou za bezpečie vám však nedovolia pracovať či vychádzať von a— paradoxne, ani sa v tom byte natrvalo usadiť či zariadiť si tam skutočný domov. Televízor nemáte, ani internet, a vlastne nič čím by ste mohli zabaviť či otupiť vašu myseľ. A na obed je múka, ryža, olej, múka, ryža, olej, múka... a jedla je stále menej a menej, lebo vaši strážcovia nemajú dostatok peňazí na vaše živenie. Svet sa na váš život neposkladal, ste hladní. Viac jedla či lepšie podmienky pre svoje deti si však svojim umom či zručnosťou nezaobstaráte, lebo... nesmiete pracovať, z bytu nesmiete vychádzať a stať sa súčasťou spoločnosti mimo bytu vám nedovolia, lebo nie ste občan a občianstvo... nedostanete.
Jasné, stále ste v pohodlnom byte, smrť vám pre horzbu tam niekde ďaleko vonku už nie je nablízku... ale kam sa podel váš život?
3. VZDELANIE
Utečenecké tábory majú byť teoreticky krízové a dočasné, ale spravidla bývajú otvorené dekády. Ľudia sú ľudia a v tábore sa im narodia deti. Deti, ktoré nikdy neboli "doma". Toto dieťa má štatisticky mizivú šancu na dobrú budúcnosť či využitie svojho potenciálu keďže vieme, že priemerná dĺžka pobytu utečenca v tábore je približne 17 rokov, tj. celé detstvo a teenagerstvo, a v tábore jednoducho možnosti nie sú.
Dieťa narodené v tábore dostane vzdelanie od ad-hoc programu UNHCR alebo od inej neziskovej organizácie, jeho kvalita je však nerovnomerná a už z definície obmedzená. Vyhliadky tohto dieťaťa na univerzitu, akokoľvek nadané je, sú už od začiatku štatisticky viac než mizivé. Ba čo viac, toto dieťa s najväčšou pravdepodobnosťou, ak v tábore strávi viac ako 10 rokov, nebude mať občianstvo—tj. v praxi právo na život—nikde. Čo však bude mať je status utečenca, ktorý mu dovoľuje... pohybovať sa po tábore a viesť život v legálnom limbe. Často počujem, ako ľudia hovoria, že premárnili rok života pre nevydarené vzťahy či nenapĺňajúcu prácu. Na margo perspektívy, tu hovoríme o celých stratených generáciách.
Škola pre utečencov z Darfúru v Koukou (Východný Čad) vedená Jesuit Refugee Service. Len od minulého roka sa začali deti učiť podľa čadských osnov; do roku 2014 výučba prebiehala na základe sudánskeho študijného programu. "Tieto deti sa nemajú kam vrátiť, ich budúcnosť je v Čade," hovorí riaditeľ JRS pre Čad, Jules Martial.
4. JE TO TÁBOR ČI MESTO?
Vlády nerady dovoľujú vystavať v tábore kanalizáciu či tečúcu vodu. Zaviesť vodu z kohútika a civilizované toalety by v praxi znamenalo kapitulovať a priznať, že z tábora bude mesto. A mesto nie je dočasná záležitosť. Keňa, s táborom Dabab so skoro 330 000 somálskymi utečencami v strede púšte bez tečúcej vody, civilizovanej toalety a možnosti niečo s tým spraviť, je jedným z najvypuklejších príkladov. (viď, čo sa teraz deje v Keni).
Neochota vybudovať infraštruktúru—alebo dovoliť vybudovať si ju vo svojej réžii povedzme po 10 rokoch pobytu v tábore—vedie k mnohým problémom. Hnev, frustrácia, zhoršovanie hygienických návykov, choroby. Ale nielen to: bez reálnej infraštruktúry či politickej reprezentácie do hry vstupuje šedá ekonomika a ľudia, ktorí slabý sociálny a infraštruktúrny systém zneužívajú (viac v bode č. 5).
Myšlienka, že ľudia v táboroch by mali mať dostupné nové technológie či žiť v 21. storočí je pre neziskovky či vlády hosťovských krajín cudzia. "Toto sú len utečenci, prečo by mali mať prístup k internetu? Prečo by sa mali vzdelávať v robotike? Humanitárne organizácie a štáty v podstate vravia: ak si chudobný, tvoj život je len o fyzickom prežití," hovorí Kilian Kleinschmidt, popredný svetový expert na humanitárnu pomoc. "Humanitárnu pomoc poskytujeme rovnako ako pred 70 rokmi, po Druhej svetovej vojne. Nič sa nezmenilo," dodáva Kleinschmidt.
Nič z tohoto však nemení fakt, že mnohé tábory sa postupne menia na mestá s vlastnými systémami a pravidlami: ľudia sa života nevzdávajú a pri absencii pravidiel či možností si vytvoria vlastné.
5. BIZNIS
V tábore Zaatari sa hlavná ulica volá Champs-Élysées. Alebo presnejšie, volajú ju tak humanitárni pracovníci. Obyvatelia tábora ju volajú Shaari Souk—ulica s bazárom. Ulica je plná obchodov, v ktorých utečenci predávajú korenie, jedlo, telefóny, svadobné šaty. Podnikanie je nelegálne, ale štáty ho v rámci tábora často tolerujú. Prečo?
Ľudom stojacim za pultom tieto obchody v skutočnosti nepatria. Patria ľudom s kapitálom, ktorí sa priživujú na šedej ekonomike táborov a ľudskej tragédii. Svoj kapitál často získavajú z vojnových koristí, neraz však aj z potravinovej pomoci UNHCR a WFP predávanej tretím stranám, zväčša domácim obyvateľom hosťovskej krajiny. Títo ľudia sú často lokálni strongmeni, ktorých sa obyčajní obyvatelia tábora boja. Títo ľudia majú konexie a peniaze na úplatky. Samotný predajca-utečenec dostane za svoju prácu pár drobných, za ktoré si kúpi niekoľko kilogramov múky za mesiac... a, ak má štastie, kredit do telefónu na obvolanie rodiny.
Obchody, ich predajcovia, nosiči a zásobovatelia v tábore Zaatari, Jordánsko. Okraje tábora sú strážené policatmi a armádou, ale v praxi sú permeabilné a lokálnemu biznisu dovoľujú prekračovať jeho hranice.
6. POČASIE
O počasí sa baví každý jeden utečenec každý jeden deň. Väčšina táborov je ďaleko od civilizácie, od iných ľudí. A teda, aj od miest, kde sa ľudia s historickými skúsenosťami rozhodli usadiť, lebo vedeli, že tam, kde je dnes tábor, jednoducho nebude dobre. Tábory sú zväčša v strede púšte. V strede púšte, kadiaľ nomádi len prechádzajú k pastvinám. Výber tohto miesta je zámerný, pomáha obyvateľstvo tábora fyzicky izolovať.
Obyvatelia mnohých táborov teda dennodenne bojujú s púštnymi či prašnými búrkami, ktoré bežne nasypú piesok do ich stanov, chatŕč či karavanov. Ochrániť vrecia s múkou a ryžou pred všadeprítomným pieskom je takmer nemožné: uvarené jedlo je teda často chrumkavejšie než by sa žiadalo. Cez deň tu vie byť 45°C, v noci ledva 10°C. Obuvou, ktorú si utečenci môžu dovoliť, sú často len papuče.
V niektorých táboroch cez zimu napadne sneh (Zaatari) a všetko je na týždne paralyzované. Ak zaprší, pre absenciu asfaltu či kanalizácií, obyvatelia tábora bojujú s povodňami (suchá púšť neabsorbuje vodu). Ak aj absorbuje, všade je zrazu hlboké blato. Keď prší, sneží, fúka vietor, dodávky jedla nefungujú.
Začiatok piesočnej búrky v tábore Zaatari je pre fotografa vzrušujúca vec: všetko, od oblohy až po vzduch, je sfarbené do odtieňov žltej a ruźovej. Dýchanie tejto krásy poteší menej. (photo: Denis Bosnič)
7. NÁVRAT ČI INTEGRÁCIA
Väčšina ľudí, s ktorými som sa rozprával, sa chce vrátiť späť do domoviny. Do Sýrie, Sudánu, Strednej Afriky, Eritrey. Čím je konflikt kratší, tým je šanca väčšia, že sa tak stane. Čím dlhší, tým väčšie zázemie si človek v tábore či hosťovskej krajine spraví—deti, škola, jazyk, rodina, väzby—a tým menšia je pravdepodobnosť, že sa do vojnou zdevastovanej krajiny vráti skutočne. Avšak, ak v tábore žijete už 3., 5., 10. rok a život ste začali od absolútnej nuly už raz... máte sa vrátiť k čomu vlastne? Ak váš dom ešte stojí, možno. Ak nie...
V tábore Zaatari v Jordánsku sú aspoň štyri svadobné salóny. Zväčša ich vedú ovdovené ženy z Damašku, Homsu a Aleppa, ktoré tam kedysi mali salóny krásy. Predávajú farebné svadobné šaty kúpené za malý peniaz od čínskych predajcov, ktorí sa z času na čas mihnú na ulici s veľkými vrecami oblečenia. Pýtam sa: kto by sa vydával či ženil v tábore, keď ani nevieš čo s tebou bude zajtra? "Keď nevieš, čo ťa čaká, jediná radosť, ktorú môžeš mať, je rodina. Radosť z detí a vzájomnej pomoci," odpovedá Maryam, vlastníčka salónu na hlavnej ulici v Zaatari. "A niektoré rodiny hľadajú mladých mužov či dievčatá z Jordánska snažiac sa tak získať povolenie na pobyt v Jordánsku. Neveria, že vojna niekedy skončí," dodáva Maryam.
Svadobný obchod Maryam na hlavnej ulici v tábore Zaatari v Jordánsku.
PERMANENTLY TEMPORARY
môj ongoing fotografický projekt o živote utečencov vo svete
tu je niekoľko nových fotografií z posledných ciest
